Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

            Holanďan Arnold Overmars pracoval ako ošetrovateľ v ústave pre psychicky chorých starých ľudí. Vo svojich dvadsiatich rokoch zanechal toto povolanie a plný elánu nasledoval Božie volanie k zasvätenému životu do benediktínskeho opátstva. O svojich životných krokoch hovorí:
            „Asi som ešte nebol zrelý pre vstup do kláštora. Nedokázal som prijať život bez rádia, novín, televízie. Cítil som sa ako pochovaný za živa. Hovoril som si: „Byť skrytý a zabudnutý za múrmi – to predsa nemôže byť všetko a už vôbec nie na celý život!“
            Po polroku pobytu v kláštore som sa vrátil k môjmu povolaniu ošetrovateľa, hoci som vedel, že ani toto nechcem robiť celý život.
            A naozaj - o sedem rokov som sa stal predavačom a čoskoro vlastníkom obchodu s interiérovým zariadením, dekoráciami, lampami. Kariérne sa mi darilo, mal som čoraz viac solventných klientov, zriadil som ďalší veľkoobchod so starožitným tovarom. V pracovnom i osobnom živote som sa dostával na stále vyššiu úroveň – pričom mi ani tak nešlo o peniaze – práca, ktorú som robil, bola nesmierne kreatívna a veľmi ma bavila. Viac ako ktokoľvek iný som mal cit pre vzácne lampy, ktoré nešli pod 2500 eur, extravagantné vázy, obrazy, nábytok, koberce a žiarivé látky. Z nich som dokázal vytvoriť vkusné „feudálne“ interiéry. Neustále som cestoval po krajine k zákazníkom z vysokých vrstiev alebo hľadal krásne štýlové veci na medzinárodných veľtrhoch. Pochopiteľne, vždy vkusne oblečený v talianskej dizajnérskej košeli, farebne zladenej s jednou z mojich 150 hodvábnych kravát.
            Voľného času som mal málo. V nedeľu som potreboval dlho spať, potom nasledoval výlet do Belgicka a posedenie s priateľmi v dobrej reštaurácii alebo krátky výlet do Paríža. Moja viera, ktorá ešte pred rokmi bola pre mňa tak dôležitá, ustúpila bokom, a ja som to ani nespozoroval. Na svoju hanbu som niekoľko rokov nebol v kostole ani na Veľkú noc či na Vianoce.
            Takto to šlo až do jedného večera v novembri 1992, kedy som sám sedel v rozľahlej luxusnej obývačke, kde by sa ľahko zmestilo aj štyridsať osôb. V televízii bežala reportáž o deťoch ulice v Bukurešti. Tie voľakedy mali domov, rodinu. Po páde komunistického režimu a následnom nástupe chudoby stratili svoj domov a spávali v odpadových kanáloch. Vdychovali výpary lepidla, len aby zahnali pocit hladu a prázdnotu. Ostal som v šoku. Uvedomil som si, čo všetko tie deti predtým mali a zrazu stratili.
            Zľakol som sa. Opýtal som sa sám seba: „A čo keby som tak ja zrazu prišiel o všetko, čo mám? O veľkoobchod, predajne, dom, peniaze? Kým by som bol v očiach druhých i v očiach mojich vlastných?“
            Zdrvený som musel priznať: „Nikým!“
            Spomenul som si na posledné dva veľké projekty, ktoré som realizoval: jeden mladý muž, krátko pred tridsiatkou, ktorý nepredstaviteľne zbohatol obchodovaním so starým železom, ma požiadal: „Anton, zariaď mi vilu. Ty máš vkus, ja nie...“ Išlo mu iba o to, aby mal pekne zariadenú vilu. Ja ako osoba som ho vôbec nezaujímal. Druhá zakázka bola od riaditeľa nadnárodného koncernu. Pred rokmi som mu honosne zariadil jeho vidiecke sídlo. On však trávil väčšinu času so svojou manželkou na cestách a na svojej jachte. Presťahovali sa do luxusného apartmánu, ktorý som im tiež zariadil ja. Z vidieckeho sídla si nechceli vziať nič. Pochopil som, že všetko, do čoho som ja vkladal svoje nasadenie, lásku, čas, pre týchto ľudí nemá žiadnu hodnotu, nijaký význam...
            Cítil som v sebe prázdnotu. Má toto byť všetko, čo mám v živote dosiahnuť? Mal som potrebu vrátiť sa k svojim koreňom. K svojej viere, k životu s Bohom.
            Začal som chodiť do kostola. Stále som bol obchodníkom, ale doprial som si veľa času na znovuobjavenie seba. Prosil som Boha, aby mi ukázal, kde ma chce mať a čo odo mňa žiada.
            Raz, na svätej omši, v starobylom kláštore premonštrátov, ma zrazu prenikla závratná istota: „Toto je miesto, kam patrím.“ O šesť mesiacov neskôr som tam vstúpil.
            Keď sa moji klienti z bohatej vrstvy, o ktorých som si myslel, že sme zároveň priateľmi, dozvedeli o mojom rozhodnutí vstúpiť do kláštora, ostali šokovaní. „Ako to bude bez teba fungovať? Kto nám bude zariaďovať naše domy a sídla?“ Ale sotva som im predstavil svojho šikovného nástupcu, s neuveriteľnou ľahkosťou sa obrátili k nemu a ja som už pre nich nejestvoval. Z mojich „priateľov“ mi naozaj neostal jeden jediný.
            Kláštor, v ktorom som začal bývať, bol veľmi chudobný a jednoduchý. Strohé obielené steny zo slamy a hliny, nijaké kúrenie, žiadna tečúca voda, iba jedna sprcha na chodbe. Pre mňa, zvyknutého na komfort, to znamenalo obrovskú zmenu.
            Tiež som nedokázal prestať myslieť: „Teraz je veľtrh vo Frankfurte, potom v Miláne a čoskoro nato v Birminghame a v Lisabone.“ Postupne však tieto moje myšlienky ustupovali do úzadia, a len rokmi som dokázal iba skonštatovať: „Áno, jarná výstava v Paríži je už za nami...“
            Začal som študovať teológiu a v roku 2001 som sa stal kňazom. Dnes som dušou i telom duchovným správcom vo väznici. To je však už iná kapitola môjho života.“

(zdroj: Víťazstvo Srdca, 116/2017)